Médium:Plus 7 dní, Dátum: 14.07.2022
Mimoriadne ma zaujal príspevok Ľudia prežijú všetko (26/2022). Dlhé roky sledujem a obdivujem Vladimíra Sotáka, ktorého považujem za vzorového manažéra typu Tomáša Baťu. Kiež by ich v dobe Mečiarovej privatizácie bolo viac. On tu je a robí pre slovenský priemysel a zamestnancov svojej firmy podľa môjho názoru maximum. To, čo sa mi na tomto rozhovore nepáčilo, je prvá veta: „Patrí k najbohatším ľuďom Slovenska…“ To sa ozaj nevieme zbaviť tej príslovečnej slovenskej závisti? Vždy tu budú chudobní aj bohatí, ale predovšetkým záleží na tom, ako svoje bohatstvo nadobúdame a ako ho využívame.
V máji som strávila týždeň v kúpeľoch Brusno. Príjemným prekvapením bola početná klientela zamestnancov Železiarní Podbrezová, ktorí tam boli na relaxačnom a rekondičnom pobyte. Zúčastnili sme sa na prehliadke hradu Slovenská Ľupča. Dve tretiny hradu sú už po rekonštrukcii a je ozaj na čo pozerať. Tam som zistila, že hrad je vo vlastníctve Železiarní Podbrezová. Aj tak môžu bohatí Slováci míňať svoj majetok.
Dve účastníčky našej exkurzie sa v rozhovore zmienili o tom, že veď železiarne máme aj v Košiciach, ale Američania určite nie sú ochotní financovať naše kultúrne dedičstvo. Neodpustila som si poznámku, že U. S. Steel nebol vždy vlastníctvom Američanov. Mali sme tam aj našich privatizérov. Ale boli to rozhodne iní privatizéri ako pán Vladimír Soták. Želám mu pevné zdravie, aby ešte dlho držal opraty Klubu 500 vo svojich rukách.
Mária Cabanová, Košice
