Návrh zákona o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov

Ustanovenie § 3 vymedzenie pojmov neobsahuje definíciu sponzora. Navrhujeme doplnenie definície sponzora ako „fyzickej alebo právnickej osoby, ktorá uzatvorila zmluvu o sponzorstve v športe podľa ustanovenia § 48 tohto zákona so športovou organizáciou. Sponzorom môže byť výlučne osoba, ktorá :
a) V uplynulom zdaňovacom (prípadne účtovnom) období dosiahla kladný hospodársky výsledok;
b) Nemá daňový nedoplatok alebo nedoplatok na cle;
c) Nemá nedoplatky na poistnom podľa všeobecne záväzných právnych predpisov o sociálnom poistení;
d) Nemá nedoplatky na poistnom podľa všeobecne záväzných právnych predpisov o zdravotnom poistení.“

Ustanovenie § 3 vymedzenie pojmov neobsahuje definíciu negatívnych javov v športe.

V súlade s ustanovením § 6 ods. 2 sa za športového odborníka považuje aj funkcionár športovej organizácie, fyzická osoba vykonávajúca činnosti v športe, na ktoré sa v súlade s pravidlami súťaže a predpismi športového zväzu nevyžaduje odborná spôsobilosť alebo sprievodný personál športovca alebo družstva. Športovou organizáciou je v súlade s ustanovením § 8 ods. 1 právnická osoba, ktorej predmetom činnosti alebo cieľom činnosti je športová činnosť. Športovou organizáciou je preto aj športový klub, bez ohľadu na jeho formu. V súlade s ustanovením § 7 ods. 1 sa na výkon činnosti športového odborníka vyžaduje bezúhonnosť. Za bezúhonného sa v súlade s ustanovením § 7 ods. 2 písm. b) nepovažuje napríklad ten, kto bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin proti životu a zdraviu. Napriek tomu, že snahu o bezúhonnosť funkcionárov národných športových zväzov je potrebné vnímať pozitívne, považujeme za potrebné poukázať na skutočnosť, že požiadavka bezúhonnosti sa vzťahuje aj na športových odborníkov pôsobiacich v športových kluboch, pričom definícia športového odborníka je značne široká. Uvedené požiadavky na bezúhonnosť by preto mali byť korigované minimálne prostredníctvom inštitútu zahladenia odsúdenia.

Ustanovenie § 8 ods. 5 návrhu zákona o športe navrhujeme upraviť tak, aby bola športová organizácia povinná predložiť zmluvu na zaevidovanie. Povinnosť zaevidovať zmluvu možno uložiť výlučne športovej organizácii, ktorá má priamy prístup do evidencie zmlúv, t.j. národnému športovému zväzu.

Ustanovenie § 9 ods. 1 navrhujeme upraviť tak, aby sa vzťahovalo len na národné športové zväzy. Nemožno od športovej organizácie, ktorou je klub vyžadovať, aby vyberala členské príspevky, najmä pokiaľ sú jej členmi profesionálny športovci

Ustanovenie § 9 ods. 4 a ods. 5 navrhujeme upraviť tak, aby sa vzťahovalo len na národné športové zväzy a nie na všetky športové organizácie

Ustanovenie § 12 ods. 3 návrhu zákona o športe ukladá povinnosť, aby kontrolór športovej organizácie podľa ustanovenia § 9 ods. 3 písm. a) t.j. športovej organizácie, ktorej príjem verejných prostriedkov v účtovnom roku, za ktorý je ročná účtovná závierka zostavená, presiahne 200 000 eur, preukázal svoju odbornú spôsobilosť úspešným absolvovaním skúšky. V tejto súvislosti poukazujeme na skutočnosť, že výška príjmu v účtovnom roku, za ktorých je účtovná závierka zostavená bude známy až po ukončení účtovného roka. Vzhľadom na uvedené kontrolór zrejme bude musieť vykonať skúšku následne alebo športová organizácia prijme nového kontrolóra, ktorý preukáže odbornú spôsobilosť, ale ktorý bude vykonávať svoju funkciu v období, v ktorom športová organizácia viac nemusí spĺňať podmienky podľa ustanovenia § 9 ods. 3 návrhu zákona o športe. Z uvedeného dôvodu navrhujeme zákonný odkaz na ustanovenie § 9 ods. 3 zákona o športe vypustiť. Sme toho názoru, že oprávnenia daňových úradov sú dostatočné a ďalší systém kontroly športových organizácií je nadbytočný.

Ustanovenie § 13 ods. 3 písm. e) navrhujeme zo znenia zákona vypustiť. Považujeme neprípustné, aby kontrolór vykonával kontroly na základe podnety ktoréhokoľvek orgánu verejnej správy.

Ustanovenie § 13 ods. 8 v zmysle ktorého je kontrolór v prípade neodstránenia zisteného nedostatku športovou organizáciou povinný podať podnet hlavnému kontrolórovi považujeme za nadbytočné, nakoľko z právomocí hlavného kontrolóra podľa ustanovenia § 88 návrhu zákona o športe nevyplýva nijaký spôsob nápravy, ani možnosť uloženia sankcie, ale len možnosť podania podnetu na ministerstvo školstva, čím sa úplne zbytočne zavádza neefektívny medzičlánok kontroly. Kontrolór by mal mať v prípade neodstránenia zisteného nedostatku právomoc podať návrh priamo na súd.

Ustanovenia § 15 ods. 4 a 5 navrhujeme nahradiť odkazom na výchovné podľa predpisov národného športového zväzu a to nasledovne : „Národný športový zväz je vo svojich predpisoch oprávnený upraviť výchovné alebo inú formu odplaty, na ktorú vznikne nárok pri zmene klubovej príslušnosti formou prestupu športovca do iného športového klubu alebo pri opätovnej registrácii športovca v tom istom športovom zväze za iný športový klub.“ Upravovať vekový limit nároku na výchovné zákonom považujeme za neefektívne, keďže po inú dobu trvá príprava futbalistu a po inú dobu príprava gymnastu.

V súvislosti s ustanovením § 16 ods. 2 písm. c) poukazujeme na skutočnosť, že zákon neobsahuje pravidlá pre zaraďovanie talentovaných športovcov do zoznamu talentovaných športovcov. Pokiaľ talentovaných športovcov vyberá národný športový zväz, je potrebné stanoviť kritériá ich výberu. Pokiaľ kritériá výberu talentovaných športovcov stanovuje klub, pričom vonkajším prejavom je uzatvorenie zmluvy o príprave talentovaného športovca, je z ustanovenia § 4 os. 4 potrebné vypustiť poslednú časť vety odkazujúcu na ustanovenie § 16 ods. 2 písm. c) návrhu zákona o športe.

Ustanovenie § 17 ods. 3 písm. b) navrhujeme zúžiť na ustanovenie pravidiel a obmedzení pri zmene právnej formy. Zmena sídla, názvu, vlastníka alebo akcionára športového klubu nemá vplyv na práva a povinnosti športového klubu, ktoré zostávajú zachované v nezmenenom rozsahu, vrátane akcesorických záväzkov. Nie je preto dôvod na obmedzenie zmeny vlastníctva, keďže zmenou vlastníctva športového klubu (napríklad akciovej spoločnosti) nedochádza k zmene v právach a povinnostiach, ani k zmene v majetku športového klubu.

Ustanovenie § 29 ods. 7 upravuje poskytnutie pracovného voľna na Prípravu a účasť športového reprezentanta na významnej súťaži a účasť členov realizačných tímov na významnej súťaži. V tejto súvislosti však poukazujeme na skutočnosť, že profesionálny športovec sa pripravuje v športovom klube, ktorý mu za túto prípravu poskytuje odplatu a súčasne hradí všetky náklady na prípravu profesionálneho športovca. Príprava na významnú súťaž predstavuje len pomerne krátke obdobie, ktoré je vyvrcholením niekedy celoživotného snaženia športovca. Súčasne v prípade športovca nie je dosť dobre možné dohodnúť pracovný čas, nakoľko príprava športovca prebieha nepretržite a súvisí so životosprávou športovca ako celkom. Vzhľadom na nemožnosť stanovenia pracovného času športovca je súčasne nemožné upraviť mzdu športovca na jednotlivé dni, keďže nie je možné určiť, ktoré dni sú dňami pracovnými a ktoré dni sú dňami pracovného pokoja. Súčasne nemožno vychádzať z toho, že všetky dni v roku sú pre športovca dňami pracovnými. Návrh zákona o športe túto skutočnosť zohľadňuje a pracovný čas športovca neupravuje. Napriek tomu však ukladá športovému klubu povinnosť udeliť športovcovi pracovné voľno na výkon činnosti vo verejnom záujme. V súlade s ustanovením § 136 ods. 1 platí, že „Pracovné voľno poskytne zamestnávateľ bez náhrady mzdy, ak tento zákon, osobitný predpis alebo kolektívna zmluva neustanovuje inak alebo ak sa zamestnávateľ so zamestnancom nedohodne inak.“ Napriek uvedenému je však s ohľadom na nemožnosť určenia mzdy zodpovedajúcej času prípravy a účasti športovca na významnej súťaži nemožné určiť čiastku, o ktorú sa má znížiť mzda športovca v dôsledku udelenia pracovného voľna. Vzhľadom na uvedené navrhujeme ponechať úpravu prípravy a účasti športovca na významnej súťaži na dohode medzi národným športovým zväzom, ktorý športovca nominuje a športovým klubom, s ktorým má športovec uzatvorenú profesionálnu zmluvu.

Ustanovenie § 30 ods. 3 umožňuje národnému športovému zväzu, aby svojimi vnútornými predpismi zmenil zákon. Národný športový zväz nie je orgánom verejnej správy a nemá právomoc na vydávanie vykonávacích predpisov a už vôbec nemôže svojimi predpismi zmeniť ustanovenie zákona, ktoré ukladá, že Prijímateľ odmeny podľa odseku 1 rozdelí a poukáže solidárny príspevok vo výške 5 % z poskytnutej odmeny športovým klubom, ktoré zabezpečovali prípravu a výchovu športového reprezentanta do 23 rokov veku, podľa trvania prípravy a výchovy. Uvedené preto navrhujeme a) nahradiť výlučne zákonnou úpravou bez možnosti národného zväzu ďalej zasahovať do rozdelenia príspevku alebo b) určiť ako prijímateľa príspevku národný športový zväz, ktorý rozhodne o rozdelení príspevku medzi svojich členov a to tak, že najmenej 50 % z poskytnutého príspevku bude rozdelených medzi športové kluby, ktoré zabezpečovali prípravu a výchovu športového reprezentanta do 23 rokov veku, podľa trvania prípravy a výchovy.

Do ustanovenia § 31 navrhujeme doplniť nový odsek, ktorý by výslovne upravil použitie zabezpečovacích prostriedkov podľa Občianskeho zákonníka a vylúčil prípadný sporný výklad ustanovenia § 125 ods. 1 a ods. 2 vo vzťahu k zabezpečovacím prostriedkom podľa Občianskeho zákonníka – v zmysle zákonného odkazu podľa ustanovenia § 125 ods. 1 alebo Zákonníka práce – v zmysle pracovnoprávnej povahy právnych vzťahov. Súčasne navrhujeme na zváženie osobitné postavenie športovca v rámci predpisov o sociálnom a zdravotnom poistení, ktoré by znížilo odvodové zaťaženie profesionálnych športovcov a športových klubov.

V ustanovení § 32 písm. j) považujeme za potrebné vylúčiť odkaz na Zákonník práce a nahradiť ho odkazom na Občiansky zákonník. Limitácia výšky všeobecnej zodpovednosti za škodu podľa Zákonníka práce na najviac štvornásobok mesačnej mzdy je v prípade profesionálnych športovcov príliš obmedzujúca. Súčasne výkon športovej činnosti je výkonom práce, čo prenáša neprimeranú zodpovednosť za škodu na športový klub ako zamestnávateľa, a to aj v súvislosti so zodpovednosťou za škodu na zdraví. Pokiaľ športovec v stretnutí spôsobí niekomu škodu na zdraví, v dôsledku ktorej zranený športovec nemôže viac vykonávať športovú činnosť, prichádza do úvahy nárok na náhradu škody niekoľkonásobne vyššej, než je priemerná štvormesačná mzda športovca zodpovedného za vznik škody.

Ustanovenie § 38 ods. 5 návrhu zákona o športe navrhujeme upraviť tak, aby sa vzťahovalo výlučne na uznávaného profesionála a nie na každého športovca.

Ustanovenie § 40 ods. 2 písm. b) navrhujeme doplniť o podmienku neuhradenia mzdy riadne a včas za tri jednotlivé mesiace počas dvanástich po sebe nasledujúcich mesiacov. Okamžité skončenie zmluvy uzatvorenej na 5 rokov z toho dôvodu, že počas troch rokov športovcovi trikrát meškala výplata, naviac bez ohľadu na dobu omeškania, je neprimerane prísne.

V ustanovení § 43 ods. 3 navrhujeme nahradiť textáciu ak to tento zákon výslovne nezakazuje alebo ak z jeho ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť vymenovaním ustanovení zákona, ktoré sú kogentné. Odstráni sa tým zbytočná neistota, ktorá je nepretržite prítomná aj pri výklad ustanovení Občianskeho zákonníka, kedy nie je možné spoľahlivo určiť kogentné a dispozitívne ustanovenia.

Ustanovenie § 44 ods. 4 navrhujeme vypustiť. Doručovanie podľa Zákonníka práce je pre právne vzťahy v športe absolútne nevhodné. Pokiaľ má športový klub profesionálnu zmluvu s hráčom z Toga, Malawi alebo Trinidadu a tento hráč sa vráti naspäť do svojej rodnej krajiny a viac sa nezúčastňuje na príprave a súťažiach, nemožno od športového klubu vyžadovať, aby mu doručoval zásielku do vlastných rúk. Uvedené by prinášalo neprimerané ťažkosti pre klub ako zamestnávateľa, a to aj v prípade, pokiaľ by klubu bolo známe miesto, kde sa športovec nachádza. S ohľadom na globalizáciu športu nemožno vždy s istotou určiť miesto aktuálneho výkonu športovej činnosti konkrétneho športovca. Športový klub, ktorý má svoju adresu zapísaný v príslušnom registri je takto voči športovcovi, ktorý nie je ničím viazaný znevýhodnený do takej miery, že podmienka doručenia do vlastných rúk prakticky znemožňuje ukončenie profesionálnej zmluvy zo strany športového klubu v prípade toho najzávažnejšieho porušenia zmluvy, porušenia povinností športovca zúčastňovať sa na súťažiach a podujatiach určených športovou organizáciou.

Ustanovenie § 46 ods. 3 podľa nášho názoru nesprávne odkazuje na ustanovenie § 4 ods. 5 a uvedený odkaz by sa mal zrejme vzťahovať na ustanovenie § 4 ods. 4 návrhu zákona o športe.

Ustanovenie § 48 ods. 2 navrhujeme preformulovať tak, aby bolo uvádzanie názvu alebo obchodného mena, sídla, loga sponzora alebo loga jeho výrobku v spojení s účelom, na ktorý bolo sponzorské poskytnuté povinnosťou sponzorovaného a nie možnosťou sponzorovaného.

Ustanovenie § 48 ods. 3 písm. f) nevyužívanie sponzorského v súlade s dohodnutým účelom navrhujeme upraviť ako zákonnú možnosťou na odstúpenie od zmluvy zo strany sponzora a nie nevyhnutnú náležitosť zmluvy. Uvedené, ako samostatný odsek, by preto malo znieť nasledovne : „Sponzor je oprávnený od zmluvy o sponzorstve v športe odstúpiť, v prípade, ak sponzorovaný nevyužíva sponzorské v súlade s účelom dohodnutým v zmluve o sponzorstve v športe.“

V súvislosti so zmenami v zákone číslo 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o dani z príjmov“) v nadväznosti na zmluvu o sponzorstve v športe navrhujeme rozšíriť daňovo uznateľné výdavky aj o výdavky vynaložené fyzickou alebo právnickou osobou na vybudovanie športovej infraštruktúry, ktorá bude trvale alebo po vopred určenú dobu slúžiť širokej verejnosti, a to bez ohľadu na to, či bude vybudovaná samostatne, v spolupráci s obcou, vyšším územným celkom alebo štátom. Považujeme za správne, aby bolo daňovo uznateľným výdavkom tak sponzorské poskytnuté futbalovému klubu na vybudovanie tréningového ihriska pre mládež, ako aj vybudovanie plavárne v spolupráci s obcou, za predpokladu, že takto vybudovaná infraštruktúra, bude po určitú dobu alebo počas určitých intervalov v rámci určeného časového obdobia bezplatne slúžiť potrebám telesného rozvoja mládeže alebo obyvateľstva obce (bezplatný vstup na plaváreň pre žiakov základných a stredných škôl v obci v čase od 08:00 do 15:00 hod. a podobne).

Ustanovenie § 49 ods. 4 navrhujeme úplne vypustiť. Zodpovednosť športovca za škodu by nemala byť formulovaná ako objektívna zodpovednosť za škodu. Súčasne nemožno žiadať preukázanie neporušenia pravidiel súťaže závažným spôsobom. Uvedené je v rozpore s negatívnou dôkaznou teóriou, tak ako ju formuloval Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 81/2010 v zmysle ktorého sa neexistencia niečoho (neporušenie pravidiel) majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje. Vzniku zodpovednosti športovca za škodu by preto malo predchádzať naplnenie podmienok vzniku zodpovednosti za škodu podľa Občianskeho zákonníka, vrátane preukázania porušenia pravidiel súťaže závažným spôsobom.

Ustanovenie § 50 navrhujeme úplne vypustiť. Formulovanie generálnej definície závažného porušenia pravidiel súťaženia v prípade športov s tak rozličnými pravidlami súťaženia ako sú šach, lukostreľba, futbal, hokej a karate vedie k definícii, ktorá je buď nepoužiteľná (§ 50 ods. 2) alebo príliš vágna (§ 50 ods. 1 písm. a), b), c) a e)). Súčasne považujeme za v rozpore s právom na súdnu ochranu, aby o skutkových okolnostiach rozhodoval rozhodca, tak ako to predpokladá ustanovenie § 50 ods. 2 návrhu zákona o športe. V súlade s článkom 144 Ústavy Slovenskej republiky platí, že „Sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.“ Vzhľadom na uvedené je viazanosť sudcu skutkovým posúdením veci rozhodcom (fyzickou osobou) v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Ustanovenie § 50 ods. 3 na uvedenej skutočnosti nič nemení, nakoľko aj napriek skutočnosti, že orgán nie je viazaný posúdením rozhodcu platí v súlade s ustanovením § 50 ods. 2 návrhu zákona o športe predpoklad, že športovec porušil pravidlá závažným spôsobom. Vzhľadom na uvedené namiesto preukázania zodpovednosti športovcovi, musí športovec preukázať, že predpoklad podľa ustanovenia § 50 ods. 2 návrhu zákona o športe je mylný. Uvedené ustanovenie tak prenáša dôkazné bremeno na športovca, keďže zavádza predpoklad správnosti rozhodnutia rozhodcu

Ustanovenia § 55 až 79 návrhu zákona o športe – stály súd pre šport navrhujeme vypustiť v celosti. V súlade s ustanovením článku 141 Ústavy Slovenskej republiky V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. V súlade s navrhovanou novelou zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, kedy sa do ustanovenia § 1 doplní nový odsek 5, ktorý znie „V rozhodcovskom konaní nemožno rozhodovať spory zo športovej činnosti podľa osobitného predpisu“, ktoré navrhujeme rovnako vypustiť, platí, že športové spory nebudú rozhodované v rozhodcovskom konaní. Stály rozhodcovský súd pre šport je preto súdom, ktorý nie je zaradený do sústavy všeobecných súdov Slovenskej republiky, ale nie je ani rozhodcovským súdom. Stály rozhodcovský súd pre šport je osobitným súdom, ktorého postavenie a právomoci rieši výlučne zákon o športe. Súd je rozpočtovou organizáciou napojenou finančnými vzťahmi na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, obdobne ako všeobecné súdy Slovenskej republiky. Jeho členmi sú :

a) deviati sudcovia ktorých volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej republiky,
b) piati sudcovia, ktorých volí a odvoláva Slovenský olympijský výbor a
c) jeden člen, ktorého volí a odvoláva Slovenský paralympijský výbor.

Uvedené považujeme za v rozpore s ustanovením článku 145 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sudcov menuje a odvoláva prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky. Zároveň nie je zrejmé odvolanie sudcu, keďže v časti týkajúcej sa disciplinárneho konania sudcov stáleho súdu je uvedené, že odvolanie z funkcie sudcu je disciplinárnym opatrením, ktoré ukladá disciplinárny senát. S ohľadom na uvedené je zrejmé, že odvolanie sudcu Súdnou radou Slovenskej republiky, Slovenským olympijským výborom alebo Slovenským paralympijským výborom nie je odvolaním za disciplinárne previnenie, za ktoré sa ukladá disciplinárne opatrenie. Vzhľadom na absenciu inej právnej úpravy je zrejmé, že odvolanie sudcu stáleho súdu osobou, ktorá ho za sudcu zvolila je výlučne na zvážení tejto osoby. Uvedené je hrubým zásahom do nezávislosti sudcu. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani ustanovenie § 59 ods. 1 deklarujúce nezávislosť sudcu, ani zdôrazňovanie kvázisúdneho charakteru stáleho súdu. Športové spory nie sú odtrhnuté od reálneho života, naopak, ide o spory, ktoré sa svojím charakterom často podobajú pracovnoprávnym sporom, sporom o náhradu škody, sporom z porušenia zmluvy, ktoré sú osobitné výlučne svojím prepojením na šport. Zriadenie takéhoto súdneho orgánu je však v rozpore s ustanovením článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. V uvedenom prípade nie je zabezpečená nezávislosť a nestrannosť súdu. Súčasne nejde o slobodné rozhodnutie sporových strán ako v prípade rozhodcovského konania, kedy preváži záujem sporových strán na rýchlosti konania, nakoľko právomoc Stáleho súdu pre šport je daná zákonom.

Poukazujeme pritom aj na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Nc 30/2012 v zmysle ktorého platí, že :

„Nezávislosť súdnej moci a sudcu znamená, že iné orgány verejnej moci nemajú nijaké oprávnenie vydávať príkazy, ktoré by mohli ovplyvniť výsledok rozhodovacej činnosti súdu alebo sudcu. Nezávislosť má zásadný význam pre súdnictvo aj pre sudcov. Účelom nezávislosti súdov je zabezpečiť im také postavenie, ktoré zodpovedá ich úlohe v právnom štáte, a to tak vo vzťahu k ďalším orgánom štátu (v horizontálnej úrovni vzťahov), ako aj vo vzťahu k subjektom podliehajúcim ich jurisdikcii. Všeobecne možno pojem nezávislosť súdov charakterizovať tak, že zahŕňa rozhodovanie bez akýchkoľvek právnych a faktických vplyvov na výkon ich právomoci, a taktiež vylúčenie ich podriadenosti pri výkone právomoci komukoľvek inému. Nezávislosť súdnictva a nezávislosť súdov sú preto späté s plnením tých úloh, ktoré im v právnom štáte zveruje ústava. V tomto smere ako nezávislosť súdov, tak ani nezávislosť sudcov nemôže byť nikdy nezávislosťou absolútnou a „samoúčelnou“, keďže sa poskytuje funkčne pre potreby riadneho výkonu súdnictva. V dôsledku toho ju nemožno považovať ani za akúsi „výsadu“ súdnej moci, ale (a naopak) za nevyhnutný predpoklad naplnenia jej zodpovednosti za nestranné a spravodlivé súdne rozhodnutia. Túto skutočnosť napokon potvrdzuje napr. čl. 141 ods. 1 ústavy, v ktorom sa uvádza, že „v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy“, a čl. 144 ods. 1 ústavy, ktorý uvádza, že „sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom“.

Napriek vyššie uvedenej podmienky nezávislosti súdu a sudcov, sú sudcovia stáleho súdu fakticky pod vplyvom orgánov, ktoré ich do funkcie sudcu menovali. Súčasne s ohľadom na skutočnosť, že disciplinárne stíhanie voči nim možno začať aj na návrh športového zväzu, predsedu stáleho súdu a ministra spravodlivosti, je okruh faktického vplyvu na sudcov stáleho súdu prakticky neobmedzený. Nemožno hovoriť o nezávislosti a nestrannosti sudcu, ktorá nie je len subjektívne daná, ale sa takou aj objektívne javí, v prípade sporu medzi športovcom alebo športovým klubom a športovým zväzom, ktorý je oprávnený podať návrh na disciplinárne stíhanie sudcu, ktorý spor rozhoduje.

Stály rozhodcovský súd súčasne preskúmava spory o súlade predpisov športových organizácií, t.j. nie len športových zväzov, ale aj klubov, ktoré majú povahu napríklad akciovej spoločnosti so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Uvedeným sa hrubým spôsobom zasahuje do práva na súdnu a inú právnu ochranu. Považujeme za ignorovanie zásad právneho štátu a ústavnosti, ak o súlade predpisu akciovej spoločnosti upravujúceho napríklad organizačnú štruktúru riadenia akciovej spoločnosti rozhoduje namiesto všeobecného súdu stály súd pre šport, ktorého postavenie v systéme súdov je nejasné a jeho nezávislosť a nestrannosť vážne spochybnená.

Zároveň rozhodnutia stáleho súdu pre šport, na rozdiel od rozhodnutí rozhodcovských súdov, nepodliehajú podľa ustanovenia § 77 ods. 2 návrhu zákona o športe prieskumu súdom podľa osobitného predpisu. Uvedené je ďalším výrazným rozdielom oproti iným orgánom verejnej správy, ako je Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, ku ktorým bol stály súd pre šport v minulosti prirovnávaný. Zároveň to úplne vylučuje argumentáciu kvázisúdnym charakterom stáleho súdu pre šport. Návrh zákon o športe súčasne nerieši konanie pred stálym súdom pre šport inak, než primeraným použitím nových procesných kódexov, ktorými sú Civilný sporový poriadok a Správny súdny poriadok, pričom podrobnosti ponecháva na štatút, ktorý príjmu sudcovia stáleho súdu, ktorí schvaľujú aj jeho zmeny.

Výsledkom ustanovení § 55 až 79 návrhu zákona o športe je povinnosť všetkých osôb, ktoré vykonávajú športovú činnosť, či už ako športovec, športová organizácia alebo športový odborník, podriadiť sa rozhodnutia stáleho súdu pre šport, ktorý :

1. nie je nezávislým ani nestranným súdom;
2. ktorého sudcov volí a odvoláva Súdna rada Slovenskej republiky, olympijský výbor, paralympijský výbor podľa vlastného uváženia;
3. je zložený zo sudcov, ktorých možno disciplinárne stíhať na návrh účastníkov konania;
4. voči ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (s výnimkou konania podľa § 51 ods. 5 v ktorom je prípustné odvolanie, o ktorom rozhodne iný 5 – členný senát stáleho súdu);
5. podľa pravidiel konania, ktoré nie sú nikomu vopred známe a ktoré sudcovia stáleho súdu pre šport môžu kedykoľvek a akokoľvek zmeniť, a to aj takým spôsobom, že budú v rozpore s ustanoveniami procesných kódexov platných pre všeobecné súdy.

Vyššie uvedený právny stav nie je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ktorá garantuje nezávislosť a nestrannosť súdnej moci a právo každého, aby bolo o jeho veci rozhodnuté nezávislým a nestranným súdom (právo na súdnu a inú právnu ochranu) a podľa vopred známych pravidiel konania a podľa platného práva (zásada právnej istoty). Návrh zákona o športe dokonca ani len negarantuje zrušenie rozhodnutia, ktoré je v zjavnom rozpore s platným právom, ale upravuje len možný disciplinárny postih sudcu alebo skôr sudcov senátu, ktorý takéto rozhodnutie vydal.

Z ustanovenia § 86 návrhu zákona o športe nie je zrejmé postavenie hlavného kontrolóra športu. Nie je zrejmé, či ide o funkciu nezávislú alebo vo vzťahu podriadenosti k ministerstvu školstva, nie je zrejmé hmotné zabezpečenie vykonávanie funkcie hlavného kontrolóra športu ani hmotné zabezpečenie jeho kancelárie. V súlade s ustanovením § 86 ods. 5 písm. c) možno odvolať hlavného kontrolóra športu, ak porušuje služobnú disciplínu, nie je však zrejmá náplň služobnej disciplíny hlavného kontrolóra športu. Zákon neupravuje, či v prípade hlavného kontrolóra ide o povereníka vlády, nezávislý orgán, osobu v štátnozamestnaneckom vzťahu alebo aká je služobná disciplína hlavného kontrolóra športu a kto kontroluje jej dodržiavanie. Uvedené nie je zrejmé ani z predchádzajúcich ustanovení upravujúcich pôsobnosť vlády a ministerstva školstva. Súčasne minister školstva má právo vyzvať hlavného kontrolóra na odstránenie nedostatkov, a za ich neodstránenie môže byť hlavný kontrolór športu odvolaný ministrom školstva. Uvedené naznačuje, že hlavný kontrolór športu by mal byť podriadený ministrovi školstva, čo však nepovažujeme za vhodné. Úlohy hlavného kontrolóra športu môže tento efektívne plniť výlučne v prípade, pokiaľ bude mať nezávislé postavenie obdobné postaveniu ombudsmana, s právom podávať návrhy na stály súd pre šport, respektíve iný súdny orgán, ktorý bude spĺňať kritériá ústavnosti. Pokiaľ má byť hlavný kontrolór podriadeným ministra školstva, čo naznačuje aj ustanovenie § 88 ods. 4 v zmysle ktorého podáva hlavný kontrolór pri zistených nedostatkoch podnet ministerstvu školstva, predstavuje funkcia hlavného kontrolóra len zbytočný medzičlánok medzi kontrolou a sankciou pre porušenie zákona.

Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. a) navrhujeme upraviť tak, aby hlavný kontrolór nemal právomoc posudzovať efektívnosť využitia sponzorského poskytnutého na základe zmluvy o sponzorstve v športe. Uvedené finančné prostriedky nie sú verejnými prostriedkami, ale prostriedkami súkromnej osoby, ktorá ich na základe zmluvy poskytla športovej organizácii. Jedinou osobou oprávnenou posudzovať efektívnosť takto poskytnutých finančných prostriedkov je ten, kto ich poskytol, nakoľko je v jeho záujme, aby sa tieto prostriedky použili na účel a podľa podmienok, ktoré boli medzi stranami zmluvy dohodnuté. Posudzovanie efektívnosti vo vzťahu k daňovo uznateľným výdavkom vykonáva daňový úrad. Považujeme preto duplicitnú kontrolu hlavným kontrolórom za zbytočnú.

Navrhujeme vypustiť ustanovenie § 88 ods. 2, ktoré dáva hlavnému kontrolórovi právomoc posudzovať súlad stanov s ustanoveniami § 19 až 23 zákona o športe. Uvedené konanie je konaním o posúdenie súladu stanov so zákonom, ktoré spadá do právomoci všeobecných súdov respektíve podľa návrhu zákona o športe do právomoci stáleho súdu pre šport, respektíve iného súdneho orgánu, ktorý bude spĺňať kritériá ústavnosti. O súlade stanov vo zákonom nemôže rozhodovať hlavný kontrolór, ale výlučne súd. V tejto súvislosti vyznieva absurdne ustanovenia § 88 ods. 3 návrhu zákona o športe, keďže spornosť veci zjavne posúdi hlavný kontrolór, ktorý má právomoc súlad stanov s ustanovením § 19 až 23 zákona o športe posudzovať.

Návrh zákona o športe nerieši systematické financovanie športu. Návrh zákona o športe rozpracoval výlučne systém príspevkov uznanému športu podľa vzorca tvoriaceho prílohu číslo 4 návrhu zákona o športe. Návrh zákona o športe však nezavádza kritériá prideľovania ďalších prostriedkov z verejných zdrojov, ani kritériá ďalšieho nakladania s príspevkom uznanému športu. Príspevok uznanému športu sa podľa ustanovenia § 94 ods. 1 poskytne národnému športovému zväzu pre uznaný šport, ktorý má spôsobilosť prijímateľa verejných prostriedkov a požiadal o jeho poskytnutie. O použití prostriedkov je národný športový zväz povinný informovať, použitie sa priebežne zverejňuje, ale zo zákona nie sú zrejmé žiadne pravidlá, podľa ktorých by mal národný športový zväz tieto verejné prostriedky použiť alebo ďalej prerozdeliť medzi svojich členov. Návrh zákona o športe tak zavádza systém kontroly použitia príspevku uznanému športu bez toho, aby bol známy želaný stav. Zjednodušene povedané návrh zákona o športe umožňuje sledovanie použitia príspevku na uznaný šport bez znalosti pravidiel takéhoto použitia. Pokiaľ však nie sú známe pravidlá, nie je pri kontrole možné zistiť ich porušenie a to bez ohľadu na rozsah kontroly.

Ustanovenie § 92 návrhu zákona o športe upravuje len štyri formy poskytovania verejných prostriedkov, a to :

a) príspevok uznanému športu, (poskytuje ministerstvo školstva)
b) dotácie, (poskytuje ministerstvo školstva)
c) podporu národného športového projektu, (poskytuje vláda Slovenskej republiky)
d) športový poukaz. (z mimorozpočtového účtu ministerstva školstva)

Návrh zákona o športe však nerieši spoluprácu medzi športovou organizáciou a obcou alebo samosprávnym krajom, napriek tomu, že do kompetencií obcí a samosprávnych krajov patrí aj podpora a rozvoj športu alebo prevádzkovanie športovísk spoločne so športovou organizáciou. S ohľadom na uvedené považujeme za potrebné do zákona dopracovať poskytnutie verejných prostriedkov (ktorými sú aj prostriedky z rozpočtov miest a obcí) na športové projekty, ktoré nemajú národný, ale lokálny význam

Ustanovenie § 96 návrhu zákona o športe nezavádza pravidlá na prideľovanie dotácií, len konštatuje, že ministerstvo školstva môže rozhodnúť o pridelení dotácie na podporu a rozvoj športu pre všetkých, vrcholového športu a športu zdravotne znevýhodnených. Uvedené ustanovenie tak poskytuje Ministerstvu školstva neobmedzené právomoci na rozhodovanie o dotáciách, s čím nemožno súhlasiť. Ustanovenie § 97 síce zavádza výzvu, v rámci ktorej budú definované kritériá, ktoré má uchádzač splniť, ale obsah výzvy, a teda aj kritérií je plne v právomoci ministerstva školstva. Súčasne aj keď je na vyhodnotenie výzvy zriadená „nezávislá“ komisia, ktorú zriaďuje ministerstvo školstva, zákon neustanovuje spôsob jej zriadenia ani odvolania alebo výmeny jej členov. Súčasne ustanovenie § 99 ods. 1 písm. e) dáva Ministerstvu školstva možnosť rozhodnúť aj inak, ako navrhla komisia. Jedinou podmienkou, ktorú zákon ukladá Ministerstvu školstva, aby sa mohlo odchýliť od návrhu komisie, je zdôvodnenie takéhoto rozhodnutia ministerstva. Máme zato, že predmetný postup neposkytuje dostatočné garancie transparentného a spravodlivého prideľovania dotácií, keďže nezahŕňa nijaké záväzné pravidlá a kritériá výberu uchádzačov o dotáciu, a všetky rozhodovacie právomoci sústredí na ministerstve školstva.

Ustanovenie § 101 zavádza podporu národných športových projektov, ktorými sú podľa ustanovenia § 101 ods. 1:

a) výstavba športovej infraštruktúry národného významu,
b) podpora národného projektu športu pre všetkých mládeže,
c) organizovanie významnej súťaže podľa § 81 ods. 1 písm. b)

a podľa ustanovenia § 101 ods. 2 aj :

a) účasť na významnej súťaži v pôsobnosti Medzinárodného olympijského výboru, Európskeho olympijského výboru, Medzinárodného paralympijského výboru, Európskeho paralympijského výboru, Medzinárodného výboru športu nepočujúcich, Medzinárodnej federácie univerzitného športu, Európskej federácie univerzitného športu alebo Medzinárodnej federácie školského športu,
b) účasť na majstrovstvách sveta alebo majstrovstvách Európy v iných ako uznaných športoch,
c) plnenie úloh národného významu národnými športovými organizáciami.

Z celého návrhu zákona o športe však nie je zrejmé, ktorá športová infraštruktúra je infraštruktúrou národného významu alebo aké úlohy sú úlohami národného významu.

Ustanovenie § 102 návrhu zákona o športe navrhujeme rozšíriť aj o športové poukazy pre osoby staršie ako 14 rokov, a to aj pre dospelých, keďže záujem na podpore a rozvoji športu, a to nie len športu mládeže je verejným záujmom.

Ustanovenie § 103 nerieši použitie výnosov z pokút podľa § 121 až 123, ktoré sú príjmom mimorozpočtového účtu.

V ustanovení § 108 ods. 2 písm. k) navrhujeme vypustiť bod 5.

V ustanovení § 123 ods. 6 navrhujeme vypustiť časť týkajúcu sa možnosti ministerstva školstva uložiť zákaz uzavrieť zmluvu o sponzorstve v športe. Ide o neprimeraný zásah do zmluvnej slobody strán zmluvy o sponzorstve v športe, ktorý nie je odôvodnený verejným záujmom, keďže nejde o nakladanie s verejnými prostriedkami.

Navrhujeme zrušiť návrh §3 odsek 2 písm. g)
V § 3 sa odsek 2 dopĺňa písmenom g), ktoré znie:
„g) príjem zo zmluvy o sponzorstve v športe zverejnenej v informačnom systéme športu podľa osobitného
predpisu.1b)“.
Dôvod: navrhujeme príjem zo sponzorskej zmluvy oslobodiť od zdanenia v §9 a zároveň zaradiť sponzorský výdavok ako oprávnený daňový výdavok toho, kto ho poskytuje v §19

Navrhujeme upraviť návrh §6 odsek 16)
16) Okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane podľa § 3 ods. 2 nie je predmetom dane zdaňovaným príjmom ani cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom činnosti športovca, športového odborníka podľa osobitného predpisu29ab) do výšky, na ktorú vznikne športovcovi, športovému odborníkovi alebo športovému asistentovi nárok podľa osobitných predpisov15) ani odmena za športovú činnosť poskytnutá formou dotácie podľa osobitného predpisu a to aj v prípade, ak je poskytnutá prostredníctvom tretej osoby.”.
Dôvod: navrhujeme príjem zo sponzorskej zmluvy oslobodiť od zdanenia v §9 a zároveň zaradiť sponzorský výdavok ako oprávnený daňový výdavok toho, kto ho poskytuje v §19

Navrhujeme opraviť návrh §9 odsek 1 písm. k)
V § 9 sa odsek 1 dopĺňa písm. k), ktoré znie:
“k) podľa § 8 ods. 1 písm. p), ak úhrn týchto príjmov nepresiahne v zdaňovacom období 500 eur, pričom ak takto vymedzené príjmy presiahnu 500 eur, do základu dane sa zahrnú len príjmy nad takto ustanovenú sumu; výdavky k príjmom zahrnovaným do základu dane sa zistia rovnakým pomerom, ako je pomer príjmov zahrnovaných do základu dane k celkovým príjmom.”.
Dôvod: oprava §9 ods.1 písm.o) na § 9 ods.1 písm.p)
Znenie § 8 ods.1 písm.o) hovorí o príjmoch za výkup odpadu

Navrhujeme zrušiť návrh §12 odsek 7 písm. e)
“e) sponzorské zverejnené v informačnom systéme športu podľa osobitného predpisu7b).”
Dôvod: navrhujeme príjem zo sponzorskej zmluvy oslobodiť od zdanenia v §13 a zároveň zaradiť sponzorský výdavok ako oprávnený daňový výdavok toho, kto ho poskytuje v §19

Navrhujeme zrušiť návrh §12 odsek 7 písm. f)
“f) príspevok uznanému športu podľa osobitného predpisu sponzorské zverejnené v informačnom systéme športu podľa osobitného predpisu73b.”
Dôvod: navrhujeme príjem zo sponzorskej zmluvy oslobodiť od zdanenia v §13 a zároveň zaradiť príspevok uznanému športu ako oprávnený daňový výdavok toho, kto ho poskytuje v §19

Navrhujeme doplniť §13 odsek 2 písm. j)
“ V § 13 ods. 2 sa dopĺňa písmeno j), ktoré znie:
“j) príjmy daňovníkov uvedených v § 12 ods. 3 plynúce zo sponzorského zverejneného v informačnom systéme športu podľa osobitného predpisu7b.”.
Dôvod: navrhujeme príjem zo sponzorskej zmluvy oslobodiť od zdanenia v §13 a zároveň zaradiť ako oprávnený daňový výdavok toho, kto ho poskytuje v §19

Navrhujeme doplniť §19 odsek 2 písm. u) a zrušiť navrhované písm. v) v)
“ V § 19 ods. 2 písm. u), ktoré znie:
“u) výdavky vynaložené na základe zmluvy o sponzorstve v športe zverejnenej v informačnom systéme športu podľa osobitného sponzorské zverejnené v informačnom systéme športu podľa osobitného predpisu1b.”
Dôvod: duplicita navrhovaného §19 ods.2 písm.v ) s navrhovaným § 19 ods. 2 písm. u)

Navrhujeme doplniť §21 odsek 1 písm. j) ktoré znie:
V § 21 ods. 1 písm. j) sa za slovo “dane” dopĺňajú slová “okrem výdavkov na sponzorské, zverejnené v informačnom systéme športu podľa osobitného predpisu7b) a výdavkov sponzorovaného športovca na zverejnenie sponzora podľa osobitného predpisu1b.”.
Dôvod: navrhujeme príjem zo sponzorskej zmluvy oslobodiť od zdanenia v § 9 a vv §13 a zároveň zaradiť ako oprávnený daňový výdavok toho, kto ho poskytuje v §19 ako aj výdavky sponzorovaného na zverejnenie sponzora