Konsolidácia cez príjmovú časť rozpočtu na jednej strane, rastúci účet štátu na druhej. K tomu vysoké firemné zdanenie, ktoré môže brzdiť investície, a klesajúca produktivita Európy. Spoločným menovateľom najnovšieho vydania analytického prehľadu Kompas500 je otázka, či Slovensko a Európa vytvárajú dostatočne konkurencieschopné podmienky pre rast, investície a tvorbu vyššej pridanej hodnoty.
Úvodná časť upozorňuje na tri varovné signály rozpočtu na rok 2027. Prvým z nich je rastúci účet za verejnú správu. Z predstaveného rozpočtu totiž vyplýva, že osobné výdavky verejnej správy majú v budúcom roku dosiahnuť až 15,57 miliardy eur, čo je o 1,07 miliardy eur viac oproti schválenému rozpočtu na rok 2026. Zaujímavý je aj dlhodobý trend, ktorý ukazuje, že medzi rokmi 2015 až 2027 stúpne počet zamestnancov verejnej správy o 12 %, no nominálne osobné náklady až o 135 %. Dodatočný tlak vytvorí aj ex post schválená 8,4-percentná valorizácia platových taríf od júla budúceho roka, ktorej krytie sa má presunúť 330 miliónov eur zo Všeobecnej pokladničnej správy. Z dostupných údajov sa však nedá jednoznačne určiť jej celkový vplyv na osobné výdavky oproti pôvodnému návrhu rozpočtu, pričom plný celoročný efekt vyšších platových taríf sa prejaví až v roku 2028 a následne v ďalších rokoch.
Významnou súčasťou rozpočtu je aj Všeobecná pokladničná správa, kde sa pod položkou „Správa ostatných výdavkov“ nachádza 2,48 miliardy eur, teda takmer 30 % jej celkových výdavkov. V medziročnom porovnaní pritom ide o nárast o 163 %, ak berieme do úvahy plán na rok 2026, a nárast až o 349 %, ak sa pozeráme na očakávanú skutočnosť. Jednotlivé výdavky obsiahnuté v kategórii ostatných výdavkov majú pritom rôznu mieru konkrétnosti. Najväčšou položkou v sume 700 miliónov eur sú výdavky na transfer do štátnych finančných aktív na kapitálové posilnenie jestvujúcich štátnych spoločností. Nepoznáme však, o ktoré spoločnosti ide, aké sumy majú pripadať na jednotlivé podniky, ani to, na aký účel ich využijú a aký prínos čaká štát od týchto investícií. Nedostatočné vysvetlenie ponúka rezort financií aj v oblasti „podpory ekonomiky“, na ktorú je vyčlenených 195 miliónov eur. V čade, keď firmy aj občania už dlhšiu dobu znášajú dôsledky konsolidačných opatrení, je sústreďovanie stoviek miliónov eur do priehradky s názvom „ostatné“ bez dostatočne konkrétneho vysvetlenia len ťažko obhájiteľné.
Analýza tiež poukazuje na riziko príliš optimistických makroekonomických predpokladov, z ktorých rezort financií pri zostavovaní rozpočtu pravidelne vychádza. Napríklad v roku 2025 sa očakával rast HDP na úrovni 2,2 %, skutočnosť však dosiahla len 0,8 %. Aj na aktuálny rok sa pôvodne predpokladal rast o 1,3 %, avšak podľa najnovšieho odhadu by to malo byť len 0,8 %. Rozpočet na rok 2027 pritom počíta s rastom ekonomiky o 1,7 %. Skúsenosti za posledné roky však ukazujú, že optimistické čísla v rozpočtových tabuľkách sa nemusia pretaviť aj do reálneho výkonu ekonomiky.
Druhá časť analyzuje vplyv daňového zaťaženia na investičnú atraktivitu krajiny. Pri veľkých nefinančných podnikoch na Slovensku platí od minulého roka sadzba dane z príjmov vo výške 24 %, čo je najviac v rámci celej V4. Dáta Medzinárodného menového fondu (MMF) pritom ukazujú, že zvýšenie sadzby dane z príjmov firiem o jeden percentuálny bod oproti partnerským krajinám je spojené s kumulatívne nižším prílevom priamych zahraničných investícií (PZI) približne o 0,5 % HDP počas troch rokov. A realita ukazuje, že Slovensko v príleve zahraničného kapitálu zaostáva za svojimi regionálnymi partnermi. Napríklad v rokoch 2023 až 2025 bol u nás priemerný čistý prílev PZI na úrovni 1,8 % HDP ročne, zatiaľ čo v Poľsku 2,9 % a v Česku až 3,3 %. Podobný obraz ponúkajú aj takzvané „greenfield“ zahraničné investície, pričom vlani Slovensko prilákalo len 20 takýchto projektov v hodnote približne 752 miliónov dolárov, Česko 49 projektov za 1,8 miliardy dolárov, Maďarsko 89 projektov za 4,4 miliardy dolárov a Poľsko až 368 projektov za 16,3 miliardy dolárov. Vyššie daňové zaťaženie tak môže mať aj menej viditeľnú cenu v podobe stratených investícií, výrobných kapacít a pracovných miest, ktoré napokon vzniknú v inej krajine.
Tretia časť sa venuje klesajúcej produktivite eurozóny voči Spojeným štátom. Produktivita pritom priamo určuje schopnosť podnikov zvyšovať mzdy, investovať a zostať konkurencieschopnými. Kým pred približne troma dekádami bola produktivita práce v eurozóne približne o 9 % vyššia ako v USA, dnes dosahuje už len 85 % americkej úrovne. Ukazuje sa, že najväčšia priepasť vzniká práve v oblastiach budúceho rastu, teda v digitálnych technológiách, softvéri či AI. V roku 2024 pripadalo na Čínu približne 74 % svetových patentov v oblasti AI, v USA to bolo približne 12 %, zatiaľ čo v Európe len 2,95 %. MMF zároveň odhaduje strednodobý potenciálny rast eurozóny iba na 1,1 % ročne. Slabší rast produktivity pritom znamená menší priestor na udržateľný rast miezd, vyšší tlak na náklady a marže podnikov a v konečnom dôsledku aj slabšiu schopnosť investovať do modernizácie a inovácií.