Kompas500 – pätnáste vydanie 2026

Slovensko vynakladá čoraz viac prostriedkov na splácanie minulých deficitov, kvalifikovaná práca patrí z pohľadu nákladov zamestnávateľov k najdrahším v Európe a svetová priemyselná výroba sa stále výraznejšie koncentruje v Číne. Najnovšie vydanie analytického prehľadu Kompas500 prináša nový pohľad na dáta, ktorý odhaľuje nielen rastúce náklady a závislosti, ale aj ich dôsledky pre investície, konkurencieschopnosť a budúci rozvoj slovenského priemyslu.

Úvodná časť sa venuje rastúcim nákladom na obsluhu štátneho dlhu, ktoré čoraz výraznejšie obmedzujú priestor na investície podporujúce ekonomický rast. Kým v roku 2024 štát vynaložil na obsluhu dlhu 1,19 miliardy eur, v tomto roku sa očakáva suma 2,03 miliardy eur a rozpočet na budúci rok počíta už so sumou 2,44 miliardy eur. Za tri roky tak pôjde o viac než zdvojnásobenie týchto výdavkov, pričom v roku 2029 majú prekročiť hranicu troch miliárd eur. V prepočte na jedného obyvateľa predstavujú plánované náklady na rok 2027 viac ako 450 eur ročne. Rozsah týchto výdavkov ešte výraznejšie vynikne pri porovnaní s investičnými prioritami štátu . Napríklad Akčný plán Národnej stratégie výskumu, vývoja a inovácií na roky 2026 – 2028 počíta na budúci rok s investíciami do tejto oblasti vo výške približne 497 mil. eur. Na splácanie nákladov minulého zadlžovania tak pôjde takmer päťkrát viac prostriedkov než na investície do výskumu, vývoja a inovácií plánované v rámci tohto akčného plánu.

Zaujímavé je aj porovnanie s daňou z finančných transakcií, z ktorej štát do konca októbra tohto roka vybral 414 miliónov eur. A ani pri očakávanom celoročnom výnose okolo pol miliardy eur by transakčná daň nepokryla ani tri mesiace nákladov na obsluhu štátneho dlhu plánovaných na rok 2027. Ak bude štát čoraz viac zdaňovať dnešnú ekonomickú aktivitu len preto, aby zaplatil náklady minulého (aj pretrvávajúceho) zadlžovania, výsledkom bude menej kapitálu na investície, slabší rast a napokon aj menšia schopnosť samotnej produktívnej časti ekonomiky financovať verejný sektor.

Druhá časť sa zameriava na daňovo-odvodové zaťaženie kvalifikovanej práce a jeho vplyv na schopnosť Slovenska prilákať talent a investície s vyššou pridanou hodnotou. Modelový príklad zamestnanca s hrubou ročnou mzdou 70 000 eur totiž ukazuje, že celkové náklady slovenského zamestnávateľa dosahujú až 96 740 eur. Ide o najvyššiu hodnotu v rámci V4 a približne 9 % viac, ako je priemer EÚ na úrovni 88 852 eur. Samotný zamestnanec pritom dostane v čistom približne 45 866 eur. Z každých 100 eur, ktoré firma vynaloží na takéhoto pracovníka, tak v jeho čistej mzde zostane len 47 eur, zatiaľ čo zvyšok predstavujú dane a odvody.

Slovensko sa pri celkovom daňovo-odvodovom zaťažení zamestnanca a zamestnávateľa nachádza na siedmom mieste spomedzi 36 porovnávaných európskych krajín. Vysoké náklady práce navyše sprevádza slabá schopnosť prilákať zahraničných odborníkov. Podľa najnovšieho rebríčka IMD World Digital and AI Ranking 2026 sa Slovensko v tejto oblasti umiestnilo až na 69. mieste zo 70 sledovaných krajín. V čase, keď krajina deklaruje ambíciu rozvíjať inovácie a pracovné miesta s vysokou pridanou hodnotou, tak súčasné nastavenie daňovo-odvodového systému predstavuje významnú konkurenčnú nevýhodu. Firmy musia vynakladať vysoké prostriedky na kvalifikovaných pracovníkov, no tí zároveň porovnávajú svoje čisté príjmy s ponukami zo zahraničia.

Posledná časť upozorňuje na čoraz väčšiu koncentráciu svetovej priemyselnej výroby v Číne a riziká, ktoré z toho vyplývajú pre dodávateľské reťazce. Podľa údajov OECD Čína na začiatku milénia nedominovala ani v jednom z 18 sledovaných výrobných odvetví, no o dve desaťročia neskôr už bola lídrom v štrnástich. V roku 2024 pritom v piatich odvetviach vytvárala 37 až 49 % svetovej pridanej hodnoty. Napríklad pri železe a oceli jej podiel medzi rokmi 2000 a 2024 vzrástol z 12 % na 42 % a pri elektrických zariadeniach z 9 % na 37 %.

Dáta OECD zároveň odhaľujú, že všetkých 79 analyzovaných ekonomík bolo v roku 2024 vo výrobe závislejších od čínskej pridanej hodnoty než Čína od nich. Pre slovenské podniky to predstavuje významné riziko, keďže aj za dodávkami od európskych partnerov sa môže skrývať závislosť od čínskej výroby. Formálne diverzifikované dodávateľské reťazce tak nemusia znamenať skutočnú odolnosť, pokiaľ kritické materiály a komponenty pochádzajú z rovnakého zdroja. Práve schopnosť identifikovať tieto skryté závislosti môže rozhodovať o tom, ako firmy zvládnu ďalšie geopolitické či obchodné otrasy.