Jedenáste tohtoročné vydanie analytického prehľadu Kompas500 prináša pohľad na skutočnú ekonomickú váhu slovenského priemyslu, poukazuje na výrazné rozdiely v produktivite medzi domácimi firmami a na to, prečo európske plány na zabezpečenie kritických surovín narážajú na desaťročia zanedbaného prieskumu, zdĺhavé povoľovanie a nedostatok kapitálu.
Úvodná časť sa venuje významu priemyslu pre slovenskú ekonomiku. V roku 2025 v ňom pracovalo 23,5 % všetkých zamestnancov, pričom jeho ekonomická váha je ešte podstatne vyššia. Priemysel vytváral 38,5 % podnikovej pridanej hodnoty, podieľal sa 38,2 % na splatnej dani z príjmu a 38,5 % na nákladoch na sociálne a zdravotné poistenie. Tie v priemyselných firmách predstavovali takmer tri miliardy eur.
Významná časť výkonu je zároveň koncentrovaná vo veľkých podnikoch. Firmy s viac ako 250 zamestnancami vytvárajú 68,3 % priemyselnej pridanej hodnoty a pripadá na ne až 74,9 % splatnej dane z príjmu priemyselných spoločností. Oslabenie veľkého priemyslu sa preto nekončí za bránou závodu, ale môže sa preniesť k dodávateľom, do logistiky, na trh práce, spotrebu domácností aj do verejných financií.
Druhá časť upozorňuje na výraznú priepasť v produktivite vo vnútri slovenskej ekonomiky. Rozdiel medzi najproduktívnejšími a najmenej produktívnymi slovenskými firmami v rámci rovnakých odvetví je približne päťnásobný. Slovensko tak patrí medzi krajiny s najväčšími vnútroodvetvovými rozdielmi v produktivite v Európe. V užšom porovnaní štyroch výrobných odvetví dosahujú najproduktívnejšie slovenské firmy v priemere približne 4,3-násobnú produktivitu oproti firmám na opačnom konci rebríčka.
Výsledky zároveň naznačujú, že čím väčší je odstup medzi lídrami a zaostávajúcimi podnikmi, tým nižšia býva priemerná produktivita celého odvetvia. Pri zväčšení rozdielu o 10 % je podľa odhadov priemerná produktivita odvetvia približne o 3 % nižšia. Pre Slovensko preto nie je výzvou iba vytvárať ďalších technologických lídrov, ale aj dostať širšiu skupinu podnikov bližšie k úrovni existujúcej špičky. Ak je totiž vysoká produktivita koncentrovaná v relatívne úzkej skupine podnikov, ekonomika môže byť zraniteľnejšia voči oslabeniu svojich najvýkonnejších firiem.
Tretia časť sa venuje európskej snahe znížiť závislosť od dovozu kritických surovín. EÚ chce do roku 2030 zabezpečiť najmenej 10 % spotreby strategických surovín vlastnou ťažbou, 40 % spracovaním v Európe a 25 % recykláciou. Zároveň by pri žiadnej strategickej surovine nemala byť z viac ako 65 % závislá od jednej tretej krajiny.
Realita však ukazuje výrazný časový aj investičný deficit. Pri 17 kritických surovinách EÚ nedosahuje ani desaťpercentný podiel vlastnej produkcie a pri 12 z nich sa podľa analyzovaných údajov v Únii momentálne neťaží vôbec. Od prvotného geologického prieskumu po fungujúcu baňu pritom projekt typicky trvá 7 až 21 rokov, v priemere približne 15,7 roka. EÚ dnes investuje do geologického prieskumu približne 200 miliónov eur ročne, zatiaľ čo Európska investičná banka (EIB) odhaduje potrebu približne dvoch miliárd eur ročne počas piatich rokov.
Problémom nie sú iba peniaze. Povolenie na geologický prieskum môže v Európe trvať dva až sedem rokov alebo viac, zatiaľ čo vo vybraných referenčných krajinách často približne jeden až dva roky. Európa si tak stanovila ambiciózne surovinové ciele na rok 2030, no geológia, kapitál a povoľovanie fungujú v horizonte desaťročí. Práve tento nesúlad patrí medzi najväčšie riziká európskej stratégie kritických surovín.